Prišla ste za päť minút dvanásť, ináč by vám dieťatko zomrelo.
Prišla ste za päť minút dvanásť, ináč by vám dieťatko zomrelo.
Kvetena | 8.07.2015
Keď mala moja dcérka ani nie dva roky, bývala veľmi často chorá. Dala som ju do jasličiek, no nemala ešte ani rok. Tam to začalo. A do tých dvoch rokov bývala stále chorá, jedna choroba skončila a druhá začala. Už mi aj v zamestnaní povedali, že lepšie by bolo aby som ostala s dieťaťom doma. Bola to moja druhá dcérka. Jedného dňa nechcela už ani piť, tak som si povedala, že počkám, kým príde staršia dcérka zo školy, chodila do prvej triedy, potom že ju zoberiem k lekárovi. Ale od rána som mala také čudné, ani to neviem pomenovať, také tušenie, že niečo nie dobré sa stane ak nepôjdem s ňou k lekárovi. Ako keby mi niekto hovoril choď a nečakaj. Bola som veľmi nepokojná, až konečne prišla dcérka zo školy Pohotovosť bola od 15,00 hod. Ale to posielanie k lekárovi bolo také, že neviem či to boli myšlienky alebo som si to sama vymýšľala. Tak som obliekla malú dcérku, pri obliekaní som ju kropila slzami, bála som sa o ňu. V tom prišla moja matka ku mne a hovorí že kam idem, že na čo zas k lekárovi aby som jej dala od teploty a bude dobre. Šťastie, že som ju neposlúchla, vtedy mala teplotu vyše 40 stupňov. Hovorím nemôžem čakať ani na pohotovosť, kedy sa im uráči prísť. V duchu som si myslela, Bože, keby tam nik nebol. Aj tak bolo, čo som bola prekvapená, lebo na pohotovosti vždy bolo dosť detí a ked neboli deti, nebola tam doktorka, že musela odísť k pacientom. Teraz som mala šťastie. Hneď ma zobrala dnu, vyzliekla som ju, povedala som jej, akú má teplotu, povedala mi Bože žena, kde ste bola doteraz . . Chystala injekciu ani neviem koľko to bolo kubíkov, len bolo to toho dosť v tej striekačke. Veľmi pomaly jej ju dávala, potom ju len zakryla dekou a povedala mi, prišla ste za päť minút dvanásť, ináč by vám dieťatko zomrelo. Bola predávkovaná veľmi silnými liekmi a udrelo jej to pri tom nešťastí šťastie na črevá. Ako zázrakom, jej začala teplota klesať a ked bola 37 zo 40 stupňov tak, povedala, že ju už môžem obliecť. Tušila som že to nemohlo byť len tak, že v čakárni nik nebol a doktorka hneď brala malú. No nemala som sa s kým o tom porozprávať, ale v duchu som vtedy povedala, ďakujem Ti Pane Bože a dodnes verím, že to bol môj drahý láskavý Stvoriteľ, ktorý mi vysielal myšlienku ísť k doktorke, že on to zariadil tak, ako to bolo. Stalo sa to za hlbokej totality, kedy vtedy sa všetko zakazovalo. A dnes som sa rozhodla zverejniť to .. Môžem smelo prehlásiť, že vďaka Pánu Bohu mám dcérku a len Jemu vďačím za jej život. Preto sa korím Stvoriteľovi môjmu a nekonečne som Mu vďačná a budem do konca môjho života.
