Plačem..
Plačem..
Daniela | 10.06.2016
Sú dni, kedy mi na dušu sadne bôl. Plačem už dopredu za všetkých, ktorých v živote ľúbim a raz v pozemskom živote stratím. Všetky pozemské sny ktoré sa stali skutočnosťou strácajú v mojom živote váhu. Ako vtedy ďalej? Nevidím v mojom svete nič pozitívne. Všetko je navonok pekné, len moja duša plače, že chce ísť už domov. Dnes som slabá, pozemským veciam vôbec nerozumiem. Moja duša je prázdna a potrebuje lásku, nádej, pilier. Aj keď som sama a nemá ma kto objať, myslím na tých, ktorých veľmi ľúbim. Myslím na ich šťastie. Vtedy je moje srdce doma. Láska je večná, bez hraníc...
Ľúbim Ťa Pane Bože! Dnes cítim, že padám na dno svojej duše a to, čo bolo v mojom živote nepochopené, skryté v najhlbších temnotách, pomaly vystupuje na povrch. Je to bolestivé, je to tu. Stojím zoči-voči prázdnote, veľkému smútku nad tým, čo som kedy komu spôsobila. Bolí ma duša už len pri malom prehrešku. Som si všetkého vedomá. Odpusti mi Otecko, odpusti mi, nebola som vždy dobrým človekom.. Slzy tečú, som sama ale s Tebou Otecko.. odpusť :(
