Musí byť niečo medzi nebom a zemou.
Musí byť niečo medzi nebom a zemou.
24.05.2015
Môj manžel bol alkoholik. Ubližoval mne aj našim deťom. Nepomohlo ani protialkoholické liečenie, ani moje prosby, aby s pitím prestal...
Po deviatich rokoch ťažkého manželstva som sa rozhodla pre rozvod. Exmanžel sa po čase opäť oženil, ja som si našla priateľa. Potrebovala som mať pri sebe niekoho, kto by mal rád, ale aj spoločníka na voľné chvíle. Tých popri zamestnaní a starostlivosti o dve deti nebolo veľa, ale aj tak som túžila po láske a nežnostiach. Po čase sa však aj môj priateľ veľmi zmenil...
Kroky na chodbe...
Už som nebola na prvom mieste, prednosť dával kamarátom v krčme. A aj z neho sa stal alkoholik. Žili sme v spoločnej domácnosti, ale nemali sme v pláne zosobášiť sa. Jeho neúmerné pitie som znášala dosť zle, ale dúfala som, že sa spamätá a prestane piť. Uvažovala som, že od neho aj s deťmi odídem k rodičom. V jedno neskoré popoludnie sedel môj priateľ opitý pri stole v kuchyni. Upíjal si z fľaše piva a driemal. Ja som vo vedľajšej miestnosti žehlila a pri pohľade na toho ožrana cez otvorené dvere som žialila nad svojím osudom a slzami kropila bielizeň. Z kuchyne viedla dlhá chodba až ku vchodovým dverám, na konci koberca bol prestretý igelit, na ktorom sme sa prezúvali. V jednom okamihu sa mi zazdalo, že sa vchodové dvere otvorili a niekto kráčal po igelite, ktorý jemne šušťal. Zavolala som na deti, aby sa pozreli, kto to prišiel. Lenže dvere boli zamknuté. Deti sa mi smiali, že mám halucinácie. Po chvíli sa tie isté zvuky zopakovali. Nedalo mi to pokoj, išla som to skontrolovať sama. Chodba bola prázdna, dvere zamknuté. Pomyslela som si, že som prepracovaná a najrozumnejšie bude, keď žehlenie odložím a pôjdem si ľahnúť. Snažila som sa na tú zvláštnu príhodu zabudnúť, až sa mi nakoniec podarilo zaspať. Vtom ma však náhle prebudil prúd chladného vzduchu a cítila som, akoby ma niekto pevne objal. Zmeravela som: to objatie bolo síce pevné, ale studené!
List na rozlúčku
Vtedy som si spomenula, ako mi babka rozprávala, že ľudia, ktorí veria v posmrtný život, takto vysvetľujú pocity tých, s ktorými sa mŕtvi prídu naposledy rozlúčiť. A zrazu som začala premýšľať, kto z mojich príbuzných alebo dobrých známych mohol zomrieť a prísť sa so mnou rozlúčiť. Na nič som neprišla. Všetci boli zdraví a vonkoncom sa nechystali odísť z tohto sveta. Nadránom som konečne zaspala. Keď som sa potom s kruhmi pod očami dovliekla do práce, privítala ma kolegyňa s tým, že má pre mňa odkaz od sestry môjho exmanžela. Vraj včera večer zomrel... Spáchal samovraždu a na rozlúčku zanechal list. Okrem iného v ňom napísal, že ma nikdy neprestal milovať a chcel sa ku mne vrátiť. Ďalej už bezo mňa nedokázal žiť. Samozrejme, že na odvahu si dobre vypil. Vtedy mi došlo, že v minulý predvečer a v noci mi vlastne prišiel dať zbohom. Odvtedy verím, že je niečo medzi nebom a zemou, čo je ťažké nielen logicky vysvetliť, ale aj pochopiť...
Zuzana
